Katarína Jesná - Smiková
Fotka je moja láska od detstva – už vtedy som fotila, hoci som ešte nemala fotoaparát: len tak, do hlavy. Keď som trochu vyrástla, zistila som, že to nestačí.
A tak som si od svojho spolužiaka požičala staručký Zenit, ktorý som familiárne oslovovala strýko, keďže bol v tom čase asi dvakrát taký starý ako ja. Fotografia ma chytila a nezmenilo sa to dodnes. Počet rokov, ktoré fotím (aj s použitím adekvátnej techniky) sa už zmestí do dvojciferného čísla. Spočiatku to bol koníček: všetko som sa učila sama. Mala som tajný sen o štúdiu fotografie, ale chýbala mi odvaha. Počas rokov jej zbierania som stihla získať magisterský titul na Katedre Žurnalistiky UK, pracovať v niekoľkých rádiách a jednom časopise. Nakoniec som sa predsa odhodlala a – prijali ma na pražskú FAMU, ako sa povie, na prvý šup. Na škole som sa o fotke veľa naučila. Nielen čo a ako fotiť, ale aj ako ísť vlastnou cestou, veriť tomu, čo robím a nestratiť pritom hlavu. Vyvolala som stovky filmov a nazväčšovala stovky fotiek, pritom som sa naučila nebáť sa tankov, dokonale triasť vývojkou a vidieť potme. Prestala som sa ostýchať viac ako model pri fotení aktu, zväčšili sa mi bicepsy pri nosení ozrutného fotoaparátu značky Sinar počas fotenia architektúry, a zistila aj to, že počuť potlesk na vernisážach svojich vlastných výstav je náramne príjemné. Dnes ma fotografia živí, venujem sa hlavne reportážnej, divadelnej a portrétnej fotke, avšak mojou láskou naďalej ostáva aj tá výtvarná.
